The Traka 360 patrí medzi najnáročnejšie gravel preteky na svete. Limit na zdolanie trate je 22 hodín. Je súčasťou Gravel Earth Series, čo sú v podstate "majstrovstvá sveta" v súkromnom seriáli najlepších gravel podujatí.

Kľúčové čísla vo Ferovom podaní:

Celkové umiestnenie: 38. miesto

Umiestnenie v kategórii: 8. miesto

Prejdená vzdialenosť: 325 km

Nastúpané metre: 4150 m

Celkový čas: 12:23:56

Normalizovaný výkon: 261 W

Bicykel: Koyuk CR Race

Ako to vyzeralo z Ferovho pohľadu a kedy došlo ku lámaniu chleba? Prečítajte si report priamo z prvej ruky...

Štart… toto v cestnej cyklistike nezažiješ… že si na trati spolu s profíkmi z profi pelotónu alebo celosvetových gigantov. O 5:50 štartujú Romain Bardet, Lachlan Morton, Peter Vakoč, Matt Beers, Mauds… ja o 6:10. Asi im chceli dať náskok, haha.

Mám vyjazdený prioritný 1. box. Super. Rannou tmavou Gironou do prvého kontaktu so stúpaním, ktoré začne 15 km po štarte, pôjdem v prvej skupine. Už som to zažil na akcii L’Étape. Má to atmosféru a energiu. V podstate sa do 115 km nič prevratné nedeje. V prvom stúpaní som aj tak stratil prvú skupinu (asi 12 ľudí) a nedotiahol som to ani v rýchlom zjazde na suchom povrchu, ktorý som už dobre poznal.

Vlastne ako vždy – doťahujem až neskôr. Jediné, čo som si v prvom stúpaní opakoval, bolo, aby som nešiel úplne full gas, lebo to môže mať následky. Takže rezerva tam ešte bola, ale tú som potreboval na neskôr. Aj tak je to stále dokola ten istý proces. Pozičné jazdenie, dobiehanie skupiniek vpredu, koncentrácia. Prvú no assistance zónu na 49 km míňam, lebo všetko, čo potrebujem, mám. Gély aj ionťák a idem ako hodinky.

115 km a prvá občerstvovačka, kde si vymieňam fľaše a pýtam sa Adama otázku, ktorá zmenila celý priebeh. Koľký som? Pamätám si, že som sa precedil cez 13–15 ľudí, viac nie. Navyše som stále obiehal a dobiehal, takže môj odhad bol okolo 15.–17. miesta, keď zarátam odchýlku. Adamova odpoveď: 50-ty! Zatmenie pred očami. Vyberám rýchlo tri gély, nevyhadzujem odpadky a nasadám dobiehať túto nezmyselnú stratu… prehrávam si v hlave, kde a ako… a zároveň sa blížim do miest, ktoré som si bol pozrieť v rekone. Druhé stúpanie na severovýchode Španielska, v oblasti hraničiacej s Francúzskom.

Nemal som to v pláne, ale tam som sa do toho začal opierať – a vydržal. A ku podivu som začal obiehať nielen v zjazdoch. Malo to však následky v podobe zvýšenej spotreby. Navyše po tom, čo sme prešli stúpanie, bola skoro 100 km dlhá rovina, kde sa teda pretekalo. Tu sa sformovala kvalitná skupinka a striedalo sa. Priemerka nad 35–37 km/h je v pohode. Protivietor, ale KOYUK na plášťoch 29×2,25 vpredu a 29×2,10 vzadu je ozaj do rýchla.

Na 170 km prázdne fľaše a tie tri gély už dávno zabudnuté. Našťastie 175 km no assistance zóna, kde som si zastavil, doplnil vodu a zjedol asi dva banány. Nevedel som totiž, či moji stihnú prísť na 220 km. Stihli. Malo to síce svoje úskalia a v rýchlosti som do seba nahádzal Haribo. Chyba. Tie cukríky sú super, ale nie pri tak dlho trvajúcej vyššej intenzite. Chcelo to dodržať nutričný plán naozaj dôkladne.

Zdržal som sa. Nenabriefoval som ich totiž, čo potrebujem, a tak prišlo k malému zmätku a zdržal som sa viac, ako bolo nevyhnutné. Navyše už to začalo byť cítiť aj v nohách a aj príjem bol narušený, takže som práve vstupoval do pre mňa neznámeho prostredia. Je pravdepodobné, že na ďalšiu občerstvovačku nestihnú prísť, lebo je „len“ 30 km vzdialená, ale cez kopec.

Vstupujem do 230 km a 3000 výškových metrov – do posledného takého dvojstúpania. Je okolo pol tretej a čaká ma 9 km neustáleho stúpania. Bezvetrie, priame slnko a suchý podklad. Rozopínam dres a neriešim aero. Občas kuknem na watty a keď tam je niečo nad 320–330, tak som nielen spokojný, ale aj prekvapený, lebo to ide už ťažšie…

Kľúčový moment. Som niekde v polovičke stúpania a sú nadohľad dvaja. Žiadny dynamický nástup sa nekoná, len také postupné, otravné dobiehanie. Cítim, ako sa postupne varím, ale to znamená, že sa varia aj oni. Trošku prehnane nahlas dýcham, aby ma bolo počuť, že sa blížim. Veľmi dobre viem, aký je to pocit, keď ma niekto obehne a ja už nemám z čoho. Hore si dám gél, ale tu sa mi stane niečo, čomu ešte nevenujem pozornosť.

Dolu v zjazde ma našťastie mierne schladilo a ja som dobehol ďalšiu skupinku tesne pred stúpaním, ktoré malo menej ako 1500 m, ale zato Garmin ukazuje samé červené až bordové pole – čo znamená, že nebudem ľutovať ten 38-prevodník, ktorý nie je úplnou samozrejmosťou na mojom KOYUKU… Pritlačím, ani neviem už ako. Strácam ich a môžem si užiť ďalší zjazd.

Je náročné sa koncentrovať, únava mi berie pozornosť iným smerom a ja nechcem myslieť na tých 80+ km, čo ma ešte čakajú. Ale nesmiem urobiť žiadnu chybu. To sa ľahko povie, ale vznikol tu nový problém, s ktorým som sa stretol prvýkrát v živote. „Uvaril“ sa mi žalúdok.

Únava, teplo, intenzita, dĺžka a zopár chýb v príjme spôsobili, že sa mi pri každom pomyslení na jedlo dvíha žalúdok. Tak sa napijem len vody a čakám, čo bude… Po hodine si dám jeden gél, na ktorý som zvyknutý a ktorý je zložením asi najkvalitnejší pre takéto prípady. Tesne ho zvládnem prijať a cítim, ako sa oddiaľuje tá pomyselná stena, do ktorej dokážu maratónci nabehnúť – tzv. Bonk.

Príde posledná assistance zóna. Vypýtam si vodu. Poďakujem, že tu so mnou boli, a že sa vidíme v cieli, aj keď ja neviem, ako tam dôjdem, lebo žalúdok mi dal stopku. Mohol som si dať kolu a asi by to vyriešilo môj problém. Mierne znížim intenzitu, lebo idem už sám a pijem len vodu… Dobehne ma skupinka. Tak sme sa chvíľu potočili a nazvime to, že aj zasúťažili.

40 km do cieľa je už všetko iné, ako som zvyknutý. Bolia ma trapézy, mám „nakúpené“ a žalúdok je otázny. Už len prísť do cieľa. Myšlienky musím úmyselne kontrolovať, rovnako ako wattmeter. Do príjazdu ostáva asi 15 km, kde zbadám pred sebou skupinku, ktorú dobehnem. Tú trasu už poznám, lebo sme to išli na Santa Vall, čo je vlastne taký prvý pretek v sezóne – ale o ňom inokedy.

Skupinka prudko zabočí doľava, do prudkého stúpania. Tak počkať… toto nemám vo svojom update mapy, ktorá je stará 48 hodín. Zrazu sa začne „tvrdiť muzika“ v totálne prudkom stúpaní, o ktorom nič neviem – aké je dlhé, aký je tam podklad a podobne. No nič, musím sa udržať, lebo by som už pravdepodobne netrafil „domov“. Jeden po druhom odpadávajú, lebo dostali kŕče… Docvaknem si prvého a druhého a stúpame.

Našťastie to netrvalo dlho a zjazd bol po asfalte. No a potom rovinka a jeden extrémne technicky náročný singletrail, kde by som si pokojne zobral full suspension (ten záver nepoznám).

Nejako sme sa prestriedali a dorazili do miesta štartu. Posledné úpravy a do šprintu sme sa pustili štyria–piati, ani neviem. Už začiatok nebol v najlepšej pozícii, ale to bolo aj tak vlastne jedno. Čakajú ma „moji“. Neskutočný pocit. Ísť na hranicu svojich aktuálnych možností a vyčerpať potenciál naplno. Nechal som tam všetko – a hlavne som sa veľa naučil. Ako keby som presne pochopil, čo mám a čo nemám robiť. Osobne som viac empirik ako teoretik. :)