23 Únor, 2026
Autor: František Pašek
Fotografie: František Pašek / Adam Popovec
Rozhodnutie bolo jednoznačné. Aj napriek našej ambícii prekonať akúkoľvek prekážku je počasie, respektíve príroda, v tomto ohľade vždy o krok vpred. Riskovať zdravie, či materiálnu ujmu vo veľkom rozsahu nebolo cieľom a už to, že sme sa dostali tam, kde sme boli, bol čiastočne nadľudský výkon.
Nasadáme na autobus, ktorý nás vzdušnou čiarou zavezie asi 350 km do mesta Agadir, kde sme sa komfortne ubytovali vo veľkom apartmáne za približne 300 € na týždeň. Pre troch! Akoby zázrakom sa v Agadire vyčasilo. Vietor už len sem-tam dofukoval zvyšky svojho besnenia, no vykuknuté slnko nás príjemne ohrievalo. Popri ceste bolo vidieť, akú spúšť za sebou zanechali prívalové dažde - vytopené polia a rovné plochy, ktoré sa dali ľahko pomýliť s jazerom.
Po tom, čo sme sa ubytovali, si každý odľahčil svoj bicykel tak, aby mohol komfortne jazdiť bez zbytočnej záťaže. Ja som si na Koyuku ponechal len rámovú tašku, ktorá svojimi rozmermi krásne zapadla do rámu a stačila na jedlo pre celodenný výlet po okolí. Navyše ostal aj košík s termoskou plnou pitnej vody v spodnej časti rámu. Pre mňa novinka, pre bikepackerov štandard.
Čas spoznať blízke okolie. Je to vlastne začiatok pohoria High Atlas. Kopce so serpentínami a údolie s názvom Paradise Valley napovedali, že tam treba urobiť prieskum. Amir našiel jeden kopec, ktorý mal na Strave názov „50 Switchbacks“. To si predsa nechceš nechať ujsť. Cestou sme našli jednu specialty kaviareň - espresso budú musieť ešte vyladiť, ale filter bol fajn.
Po prekonaní prvého stúpania, ktoré bolo len takým predkrmom, sa nám naskytol krásny panoramatický výhľad na miesta, kam sme mali namierené. Údolie Paradise Valley naznačovalo, že tam budú aj turisti, no to nám vôbec neprekážalo, pretože my sme mierili vyššie.
Naozaj tam bolo minimálne 50 serpentín a pri každej sa objavil výhľad, ktorý sa nezaobišiel bez veľkého WAU! Po asi hodine šliapania do kopca s priemerným stúpaním 5,5 % (ten priemer je nízky len preto, že v strede je asi trojminútový zjazd) sme sa dostali do nadmorskej výšky okolo 1300 m n. m., kde síce svietilo slnko, ale bolo tam asi 9 stupňov. Amir mal aspoň rukávy, ja som bol v krátkom už aklimatizovaný po Málage a predchádzajúcom boji v nepriaznivých podmienkach.
Tým výhľadom sa nedalo robiť nič iné, len sa kochať a to bola naša hlavná náplň na najbližšie dni. Pozrieť si západ slnka vo vzdialenosti 55 km od ubytovania na vrchole však prináša aj určité následky: príchod za tmy. Našťastie sme mali dobré osvetlenie, takže ani to nebol problém.
Cestou dole sme však narazili na pomerne vážny problém. Vybrali sme si paralelný zjazd hneď vedľa, ktorý mal tiež nekonečno serpentín, no tu sa naplno prejavili dôsledky silných dažďov a zosuvov pôdy. Niektoré úseky sme museli brať Koyuk na plecia (takmer ako na cyklokrose) a prejsť po okrajovom betónovom múre. Inde som sa boril skoro po kolená v bahne, teda v nugátovej hline.
V tom tichu bolo počuť, ako sa hora hýbe a praská. Cesty boli červené od vody nasiaknutej typickou marockou hlinou a oporné múry popraskané. Aj tu si človek uvedomí, aký je malý v porovnaní s prírodou.
V údolí Paradise Valley už zostalo len pár turistov, ktorí rovnako ako my nevedeli odolať krásam okolia a ostali dlhšie. Pár túlavých psov a mačiek, ktoré tu boli vlastne doma, sa správali prekvapivo pokojne. Na apartmán sme sa vrátili asi hodinu po úplnom zotmení. Ani vlastne neviem presne — čas tu plynie tak, že nevieme, aký je deň, a už vôbec nie, koľko je hodín. Zaujíma nás len to, či je otvorený obchod alebo bistro, kde si vieme kúpiť jedlo. A počasie posudzujeme podľa toho, či Adam nosí bundu alebo nie.
Na najbližšie dni sa táto oblasť stala našou bike area, pretože sme chceli preskúmať aj ďalšie pohorie, ktoré sme vídali z prvých jázd. Tam zas Amir našiel segment „Berber Gravel“. Prosím pekne - KOM tam mal vyše dvoch hodín.
Keby som mal zostaviť týždenné menu, vyzeralo by asi takto:
Denne 120 – 150 km, 2200 – 3000 výškových, tri večere a päťkrát Bounty. Kým my s Amirom sme skúmali priľahlé kopce, Adam mal na starosti regeneráciu a chcel zažiť mesto aj z inej perspektívy. Toto sa opakovalo týždeň po sebe.
