Začíname v Marakéši. Po mojom vyčerpávajúcom príchode sme si dali jeden deň cOFFee ride po Marakéši, kde sme sa s chalanmi oboznamovali s miestnou kultúrou a s úžasom sledovali marockú infraštruktúru a dopravné návyky. Haha. Ja som mal aspoň možnosť v miestnej práčovni vyprať veci. Celú expedičnú trasu smer Marakéš – Agadir cez pohorie ATLAS sme mali naplánovanú na denný priemer 120 km+ a 2000 výškových metrov, po zmiešaných cestách asfalt/gravel. Vlastne sme ani úplne nevedeli, čo od toho čakať, ale ja som vedel, že tam sa tie 52ky „NANO“ od WTB perfektne hodili.

1. DEŇ

Cestou z mesta Marakéš, kde sa nám krásne otváral vstup do Atlasu cez zasnežené vrcholy hôr sme išli asi 30 km po asfalte. Čuduj sa svete, ten asfalt je na veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni. Myslím tým šírku ciest, krajníc a aj to, že šoféri sú – napriek ich štýlu jazdy v meste voči nám obozretní, opatrní a navyše priateľskí. Dobre, všetko, čo sa dialo doteraz, bolo „wau, super, paráda“, ale to, čo sa začne diať po tom, ako prvýkrát zídeme z asfaltu a nabehneme na trasu AMR, platí to wau trojnásobne na druhú. Nevedeli sme prestať sledovať to, čo prinášali okolité výhľady. Ten kolorit a rozmanitosť je niečo, čo sa dá vidieť len v Maroku. Prechádzame silno červenými až bordovými územiami, kde sa z hliny vyrábajú známe marocké nádoby na prípravu jedla – tajine.

Rozmanitosť profilu (aj 20 % segmenty), povrchu – od utlačenej hliny, cez voľne žijúce suchozemské korytnačky, bordové potôčiky, stoosemdesiat stupňové serpentíny až po dedinky v nadmorskej výške nad 1500 m n. Plne naložený Koyuk CR Race znáša a hltá naservírovaný terén ako na objednávku. Veď v týchto podmienkach je doma a ja mám konečne možnosť naplno preveriť jeho geometriu a chovanie. V zákrutách sa WTBčka zakusnú a ja si nemusím robiť žiadne starosti... A Koyuk? Ten sa pýta do tých zákrut veľmi hravo aj napriek 110mm predstavcu.

Naše ambície zvládnuť prvý deň 130 km a niečo okolo 3000 výškových metrov stroskotali v momente, keď sa na 88. kilometri, po dlhšom zjazde, dostávame do dedinky Zerkten, ktorá leží priamo na ceste smerujúcej hore cez priesmyk Tichka do Telouetu, kde sme mali prenocovať. Ostávame v Zerktene, kde nám ochotní miestni po dvojitej omelete pomôžu s prenocovaním v miestnom, nazvime to... Bistre? Všetko by bolo super, len v noci prišiel extrémne silný, ohlušujúci vietor s nárazmi okolo 100 km/h, ktorý spôsobil výpadky elektriny a signálu. Dobrý spánok nám to teda nedoprialo ,ale morálka neklesá, veď o tomto to je.

2. DEŇ

Ráno si u domácich dáme silné raňajky, omeletu s čajom a vydáme sa na cestu. Potrebujeme prejsť horský priesmyk. Cestou sa stavíme na ďaľšiu, ďaľšiu a ďaľšiu kávu... Opäť sme totálne emočne paralyzovaní nádherou, ktorú táto krajina ponúka našim očiam. Avšak sila prírody… V jednom momente, v nadmorskej výške 2000+, sa dostávam do situácie, že nedokážem ani len stojaci a zapretý o zvodidlo udržať bicykel a takmer ma sfúkne z cesty ☠️. Okamžite sa veľmi opatrnými krokmi vraciam dolu ku chalanom, aby som ich varoval. Ostávame asi 150 metrov pod týmto neprejazdným bodom. U domácich, schovaní pred vetrom,vymýšľame čo budeme robiť, kedže prognóza na zlepšenie poveternostných podmienok bola tak na tri dni. Kým dorazí odvoz, pohostia nás marockým tajinom. Dokonalé. Aspoň naberieme sily a trochu sa zohrejeme, keďže vonku sú asi 3 stupne a sem-tam snehové záveje.

Odvezieme sa do Telouetu, kam sme mali pôvodne doraziť už prvý deň. Občerstvíme sa a aj napriek tomu, že je už neskoré popoludnie, vyrážame smer Ouarzazate, ktoré je od nás viac ako 65 km. Mierne klesáme a vietor nás už príliš neobťažuje, keďže ostal schovaný za masívom Atlasu. Kolorit tejto krajiny a profil nám opäť berú dych až do poslednej chvíle. Nedokážeme ignorovať fakt, že to potrebujeme zvečniť cvaknutím spúšte fotoaparátu. Až do chvíle, kedy sa zotmie. My sme však pripravení aj na tieto podmienky a plne osvetlení. Po príchode do Ouarzazate, pred autobusovou stanicou si dáme na večeru berberskú omeletu — každý dvakrát. Bol to náročný deň a energiu treba doplniť. Je skoro 23:00 a ideme na ubytovanie vzdialené pár sto metrov. Tentokrát sme bookli hotel s raňajkami pre troch za cca 50 €. A s teplou sprchou!

3. DEŇ

Ráno dosť pršalo a tak vyrážame až okolo obeda, keď dážď ustane. Smer Taznakht. Síce po mokrých cestách, ale nám to nevadí. Za optimálnych podmienok by to bola cesta na tri hodiny. Lenže profil a protivietor… Nadmorská výška sa stále drží nad 1200 – 1300 m. Prechádzame touto farebnou krajinou a míňame jednu oázu za druhou. V horúcom počasí by to bola ideálna možnosť na schladenie, avšak my máme okolo 7 stupňov.

Po dvoch hodinách a prvom miernom stúpaní narazíme na prvú skutočnú prekážku – mierne rozvodnený tok rieky. Keď vidíme, ako prechádzajú autá, je nám jasné, že na bicykli to nedáme ani náhodou. Jednoduché riešenie – vyzuť sa a prejsť. Slnko vykukne asi na tri minúty a trochu nás zahreje. Prejdeme asi 7 km a rieka cez cestu je tu znovu… a tentoraz začne aj pršať. Takto sa to zopakuje ešte niekoľkokrát, s tým rozdielom, že už vieme prejsť aj bez vyzúvania. To si naoazj každý z nás užíva. Ja si užívam pohľad na vysoké ráfiky a mohutné plášte.

Protivietor, voda, chlad, zvlnený profil — ale aj úsmev na tvári a oheň v očiach z okolitého sveta. Prichádzame tesne pred úplným zotmením. Bookli sme hotel za 31 € pre troch s raňajkami. A opäť teplá sprcha. Berberská omeleta a čaj nás posilní.

4. DEŇ

Tu mala začať tá najnáročnejšia časť expedície — smer Agadir. Vlastne aj začala… len sa výrazne skrátila. Ráno silné raňajky, káva a čaj. Smerujeme na východ, odkiaľ fúka 50 km/h protivietor. Napriek tomu, že som išiel na špicu a točil priemerne 270 wattov, za hodinu a pol sme prešli len 22 km po asfalte. Ostávalo už „len“ 60. U miestneho si dáme samozrejme kávu ako mentálnu vzpruhu. Za malou dedinkou, ktorá nemá ani názov sa dostávame na nespevnené cesty. Super — veď na toto sme sa tešili. Spočiatku terén hltáme a prichádza prvé stúpanie. V sklone nad 15 % sa však dostávame do poriadne rozmočenej časti. Grip síce drží, ale ani pri maximálnom využití najľahšieho prevodu 42/46 to nejde. Blato, teda skôr modelárska hlina, neumožní ďalší postup a musíme ísť pešo a tlačiť.

Na vrchole sa našťastie dostávame na chvíľu do závetria. Aj napriek jemnému dažďu sa občerstvíme a rozhodneme, že prelezieme horizont, za ktorým sa rozprestiera krásna červená púšť vo výške asi 1800 m n. m. Zjazdujeme… a zrazu sme zaborení 10 cm v tej červenej zemi. Je to expedícia s nástrahami, jasné, ale sme úplne odrezaní od sveta a toto už nemá nič spoločné s príjemne stráveným časom na bicykli. Silný vietor, zima, blato a pravdepodobne aj hlad… zároveň nedokážeme prejsť ani meter bez toho, aby sme sa nezaborili. Reťaz je síce navoskovaná, ale mám ju plnú toho maslového blata a nejde to dolu ani vodou. Nie len ja.

Rozhodneme sa vrátiť, ale musíme ísť inou trasou  Po dvoch hodinách tlačenia a občasného rozjazdu sa konečne dostávame na asfalt. A tam… vietor ukáže svoju silu. Doslova nás dofúkne späť. Skoro som nešľapal a išiel som 60 km/h. Šialené.  Ubytujeme sa a po dôkladnom zvážení padne rozhodnutie. Ak si zvedavý/zvedavá aké, sleduj ďalší blog a dozvieš sa viac! 😉