Emil Gulán

Emil je bývalý technológ štátnych lesov, dnes deväťdesiatštyriročný aktívny senior, ktorý celý svoj život zasvätil horám. V sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch projektoval a zameriaval stovky kilometrov lesných ciest v regiónoch stredného Považia. Jeho práca dnes žije v trasách, po ktorých sa jazdí aj počas Zvážnice.

Ako si sa dostal do lesov Považia?

V roku 1958 som pracoval na lesnom závode v Rajeckých Tepliciach, avšak po niekoľkých mesiacoch som prevzal polesie Selca, bližšie k môjmu domovu . Tu na mňa čakala vyznačená ťažba v strmých svahoch Inovca, prakticky bez jestvujúcich odvozných ciest. K dispozícii som mal 2 páry ťažných koní a lesnícky robotníci museli dochádzať na pracovisko viac ako hodinu. V tomto období mal LZ Trenčín na odvoz dreva iba lesnú železničku z Ľuborče na Antonstál a lesné odvozné cesty v dĺžke asi 12 km. Po dvoch ťažkých rokoch som bol preložený na LZ Trenčín do funkcie technológia a tu som sa začal naplno venovať výstavbe lesných ciest a zvážnic. Pridelené mi boli zo závodu 2 buldozéry, 1 autogréder a 2-3 nákladné autá na dopravu kameňa. Všetky trasy som vytyčoval sám v súlade s platnými normami.

Popíš nám podrobnejšie, čo je to vlastne tá zvážnica?

Potreba sprístupnenia lesných porastov a zhospodárnenia dopravy dreva, či prepravu robotníkov na pracoviská, ale aj dôležitosť protipožiarnej funkcie rezonovala najmä v druhej polovici minulého storočia. Vtedajšia norma uvádzala 3 druhy ciest: odvozné cesty, zvážnice a približovacie cesty, ako aj parametre na ich výstavbu. Zvážnice podobne ako odvozné cesty sú určované: šírkou spevnenej vozovky a krajníc, veľkosťou výhybní a toční, parametrami oblúkov, odvodnením ciest a maximálnymi stúpaniami a klesaniami. Pri zvážniciach sa však rátalo hlavne so sezónnym využitím v obdobiach sucha a mrazov. V traktorových terénoch  (do sklonu 30%) je reč o približovacích cestách. V strmších terénoch len výnimočne uprednostňujúc použitie lanoviek na približovanie dreva. O nasadzovanie lanoviek v exponovaných terénoch a šetrenie porastov som presadzoval aj ja počas celého môjho pôsobenia u lesov.

Kedy, koľko kilometrov a v akých oblastiach si zvážnice zameriaval?

Od môjho preloženia na LZ Trenčín do funkcie technológa v roku 1961 až do odchodu do dôchodku v roku 1990 som zameriaval trasy odvozných ciest a zvážnic v celkovej dĺžke približne 220 kilometrov, ktoré sa aj vybudovali. Išlo predovšetkým o oblasti v okrese Trenčín ako Omšenie, Opatová, Kubrá, Mníchova Lehota, Selec, Sŕnie, Ľuborča, Súča, Zlatovce, Drietoma, Chocholná, Melčice. Mojím cieľom bolo čo najviac zabrániť poškodzovaniu porastnej pôdy aj stromov či podrastu, spôsobeným približovaním vyťaženého dreva. Znížiť eróziu a zvýšiť vodozádržnú schopnosť porastov.

Čo pre teba znamená zvážnica ? Máš nejakú obľúbenú?

Každá vybudovaná zvážnica priniesla pre lesné hospodárstvo, človeka ale aj prírodu pomoc. Zvážnice zachraňovali ľudské životy pri pracovných úrazoch alebo zachraňovali hodnotu stromov pri živelných pohromách a kalamitách. Uľahčovali prácu ľuďom pracujúcim v lese. Dôležitosť lesných ciest sa ani nedá v krátkosti vysvetliť. Dnes sú moje obľúbené tie, na ktorých sa koná cyklopodujatie Zvážnica gravel ride and race, Lebo tu môžu súťažiaci aj organizátori spoznať krásne miesta v našich lesoch a ohodnotiť prácu generácií lesníkov pri pestovaní lesa.

Čo si myslíš o mimoprodukčnej schopnosti lesa a zvážnic?

Lesy majú popri produkcii dreva aj inú dôležitú funkciu. Vysoká lesnatosť našej krajiny, ktorá sa udržala vďaka práci mnohých generácií lesníkov, tvorí najvzácnejšiu schopnosť udržiavať priaznivú hydrologickú úlohu lesa. Les má aj veľký klimatický liečebný a rekreačný význam.

Juraj Moško

Juraj je bývalý profesionálny cestný cyklista, ktorý pretekal v zahraničných tímoch. Dnes je to aktívny gravel nadšenec, otec dvoch detí a vnuk Emila Gulána. Prostredníctvom gravel cyklistiky sa vracia do lesov na zvážnice, ktoré pred desaťročiami pomáhal budovať jeho dedko. Na zvážnice chodí najradšej v letných mesiacoch, po daždi a s horúcou kávou v termoske.

Čo ty a zvážnica, čím bola pre teba v minulosti a čím je dnes?

Spomínam rád, najmä ako ma po nej dedko ťahával za „embéčkou“ v zime na lyžiach, ale aj na svoju prvú tmavovlásku z tábora na konci doliny, či na útek pred medvedicou v Roháčoch. Ale tiež pamätám, ako ma počas dospievania neskutočne otravovalo chodiť každý víkend na povinnú rodinnú prechádzku po opatovskej odvoznej ceste. Dnes je to pre mňa miesto hlbokých nádychov a výdychov lesného vzduchu, dobíjacia stanica energie pri malých deťoch a tiež útek od hluku áut za divočinou a dobrodružstvom, z ktorého sa môžem vrátiť po zotmení, dnes, zajtra alebo kľudne aj o mesiac.

Branislav Križan

Braňo je aktívny cyklista so športovou DNA, mnohonásobný účastník amatérskych pretekov v rôznych cyklistických disciplínach, zdatný manažér, pôžitkár a otec dvoch detí. Po dlhoročnom vedení firmy sa nechal zlákať bikepackingom ako spoluzakladateľ projektu Zvážnica. Zvážnicu má najradšej s prachovým boquetom.

Počas svojej kariéry si sa zúčastnil viacerých pretekov v rôznych cyklistických disciplínach. V čom považuješ Zvážnicu za inú alebo jedinečnú?

Podobný koncept ako je Zvážnica v našich končinách nie je. Sme prvé a jedinečné podujatie v rámci regiónu. Jedná sa o kombináciu endura v kategórii Race a ultra v kategórii Ride. Všetko v minimalistickom poňatí určenom pre gravel bicykle. Kto si netrúfa na bicykel, môže vyskúšať aj beh.

Prečo ste sa rozhodli ročník 2025 presunúť naspäť do lesov Bielych Karpát?

Prostredie Bielych Karpát ponúka hustú sieť zvážnic a lesných ciest rôznorodej povahy. V kombinácii s jarným dátumom čaká na účastníkov svetový unikát. Okolie zázemia Kamennej školy, to sú druhovo najbohatšie lúčne biotopy na svete. Navštívime aj legendárnu Bošácku dolinu so svojimi všade kvitnúcimi ovocnými stromami. Proste super kombinácia gravel jazdenia, dobrého gastra a vidieckej atmosféry.

A aká teda bola tá Zvážnica 2025?

Ako bolo spomenuté už skôr, na rok 2025 si chalani pripravili vyladenú trasu jadrom Bielych Karpát. Zvážnica je jedinečná aj v miestach konania. Každý ročník sa totiž jazdí na inom mieste. Účastníci sa mohli tešiť na populárny formát Race, aj emotívnu solo výzvu Ride. Premiéru zažil Run. Večer pri vatre si všetci mohli porozprávať zážitky z tohto prvomájového dobrodružstva.

Kto bol najrýchlejší?

Začneme kategóriou Race. 48 kilometrový okruh, pri ktorom si jazdci pripísali aj 1250 výškových metrov je kratší variant z dvoch ponúkaných okruhov. Tento formát funguje nasledovne. Na 48 kilometrovom okruhu sú 3 označené rýchlostné skúšky, ktorých čas sa sčítava do jedného výsledného času, ktorý potom rozhoduje o celkovom umiestnení. Zabrať je teda potrebné iba na vybraných úsekoch. Víťazstvo si vyjazdil Samo Paučin z CTM Racing Teamu s celkovým časom 13 minút a 43 sekúnd. Sekundoval mu domáci matador Janči Nemec a tretí Mišo Mička

Ride je trasa pre pôžitkárov a prináša celodenné dobrodružstvo hlboko v lesoch. Táto 75km trasa s celkovým prevýšením 1800m sa jazdí podľa GPX mapy. Formát Ride tento rok vyhral skúsený Stano Chorvát z Cykloshop.sk s časom 4 hodiny, 4 minúty a 37 sekúnd. Stano dal dohromady aj svoj video report, ktorý si môžeš pozrieť nižšie. Na druhom mieste skončil Lukáš Šarišský a prvú trojicu uzavrel Jaroslav Vidan.

Premiérový 40-kilometrový trailový beh s prevýšením 1000 metrov je poriadna výzva. Už úspešné dobehnutie do cieľa hodnotíme ako nadľudský výkon. Ako prvý nakoniec dobehol Matej Janega, strieborná medaila patrí Petrovi Brázdilovi a tretia dobehla Lucia Kopuncová.

Tak toto bola Zvážnica 2025. Opäť skvelý deň strávený v prírode, nové zážitky, nové priateľstvá, skrátka všetko ako má byť. Čo nové chalani chystajú? Všetko podstatné nájdete na sociálnych sieťach Zvážnice, takže nezabudnite sledovať.