Bicykle skladáme priamo na letisku v krytej časti garáže. Naše nastavenie je jednoduché. Všetku batožinu beriem ja. Zadný nosič s postrannými a hornou taškou. Rámové trubky sú tiež osadené a ešte aj predné tašky na vidlici s jednou taškou na riaditkách. Všetko ORTLIEB waterproof. Rozloženie ťažiska sa vždy snažím vyvážiť tak, aby ma nedvíhalo na zadné koleso.

Rýchle a efektívne dofúknutie mini kompresorom COMPA900. Štyri kolesá. Dobrý výkon. Krabice schovávame za múr garáže a prikrývame vopred pripraveným igelitom. Snáď ich tam o týždeň nájdeme. Prvá etapa, alebo teda prológ je smerom do historického mesta Kruje. Nie je to ďaleko - 12km rovinka, potom 8km a 500+ výškových metrov. Ja nie som úplne vo forme (o tom inokedy) a tak sa s naloženým KOYUKom trmácame stúpaním veľmi pomaly. Na hotel (50€/noc) prichádzame asi hodinu po polnoci. Bicykle sú ešte čisté, tak nám dovolili si ich zobrať hore na izbu. 

Na druhý deň máme naplánovanú trasu cez národný park okolo Dajti, cez Tiranu a kotviť budeme pri meste Elbasan. Ide o trasu, ktorú budeme prekonávať tak 6 hodín plus prestávky. Starý, ale zjazdný asfalt striedajú úseky, kde by som si teda na cesťáku netrúfol. Tie scenérie a výhľady dotvárajú trvalo nezabudnuteľný zážitok.

Tam, kde cesta definitívne končí, začína konečne GRAVEL. Dobrodružstvo ako sa patrí, ale je to tak tretia, až štvrtá kategória. Náročné fyzicky aj technicky ale my tie KOYUKy nemienime šetriť a teda ten môj dostáva dobre zabrať. WTB gumy sú celkom pružné a odolné a zároveň majú veľmi kúsavý grip. O tom som sa už presvedčil v Maroku. Na tieto výlety dokonalá voľba, na preteky by som zvolil iný model.

Prvý krát v živote vidím voľne žijúcu korytnačku a voľne žijúce kone. Prechádzame hlavným mestom, pomedzi riadne vyleštené a vytunené Mercedesy Tu ako keby platilo pravidlo, že ak si si v živote nekúpil Mercedes, tak ako keby si ani nebol Albánec. Ešte že, my máme Mercedes medzi bikepackovými bicyklami. Prekvapivé, že v hlavnom meste je vybudovaná slušná cyklistická infraštuktúra. Aspoň na niektorých miestach. Príchod je ako zvyčajne na takýchto výletoch po tme. Podarí sa nám zohnať ešte niečo pod zub. Kebab a coca-cola. Noc nás stojí asi 29€ a je to hotel. 110Km a 1740 výškových.

Dnes je na pláne královská etapa, lebo pôjdeme až do mesta Korçë. Približne 120Km a 2200výškových. Sme plní odhodlania a síl. Obliekame to najpohodlnejšie, čo máme. V miestnych potravinách vykúpime všetky Gatoradey a vyskladáme si aj celodenné jedlo. Zo začiatku je príjemných 23 až 25 stupňov a prevažne asfalt. Minimálne frekventovanou cestou je vidieť ešte zasnežené vrcholky Mali i Tomorrit. Ako pomaly stúpame, tak stúpa aj okolitá teplota. Nad 30 stupňov. Inak káva v Albánsku sa ani po troch sáčkoch cukru (bez zapíjania Gatorade-om) piť nedá.

Akože toto je jeden z tých zážitkov, čo stoja za to aj napriek tomu, že väčšina trasy ide po asfalte. Po tom ako míňame stále menšiu dedinku za dedinkou, tak prechádzame pomedzi krásne zelené pohorie, ktoré je vlastne ako taká bariéra albánskeho vodného diela ktoré má pod kontrolou rieku Devoll.
V jednom momente si uvedomím, že viac ako dve hodiny nešlo okolo nás žiadne auto. Vôbec žiadne. Stavíme sa ochladiť vodou stekajúcou po jednej z tej mohutnej kamennej steny.

Pred posledným stúpaním nás čaká aj posledná dedinka, kde miestny boss vlastní obchod, kaviareň a kultúrne stredisko na jednom mieste. Stavíme sa na doplnenie vody a dáme si niečo ako expresný kávový nápoj s kolou a vyrážame. Stúpanie má približne 13km s min. 5-6% a max. 14% sklonom. Tie výhľady. Ten západ slnka. Tie momenty.

Zjazdovať stíhame ešte za svetla a ja preverujem účinnosť bŕz v každej zákrute. Musím uznať, že Rival sa tomu Sramu podaril. Aj napriek vyššej hmotnosti v porovnaní s pretekárskym modelom Force alebo Red, je jeho robustná stavba a odolnosť na mieste. Pri mojej celkovej hmotnosti a rýchlosť presahujúca 65km/h dokážem dobrzdiť včas. Aj pozabudnem, že mám asi štyri dni od ťažkého pádu a dislokácia mostíkovo-kľúčneho kĺbu ma bolí pri všetkom, len nie na bicykli. Mimochodom dresy, tričká ale aj iné mi oblieka Miška…ešte asi ďaľšie dva týždne.

Po zjazde nám ostáva nejakých rovinatých 15km do cieľového miesta. Trošku som sa tým výšľapom vysilil a tak som neprikladal môjmu stavu únavy nejakú váhu. To sa však každým kilometrom zhoršovalo až som precitol, že nedokážem nie len, že byť na špici, ale ani v háku. Pravdepdobne po tom páde som mal oslabenú imunitu, niečo som zjedol alebo vypil... Jednoducho virózka? 4-5km do cieľa musím zastaviť a expresne rýchlo vyhľadať na Bookingu najbližšie ubytko. Je tma a my stojíme pri hlavnom ťahu do mesta. 

Na začiatku mesta je jeden malý hotel. Miška berie iniciatívu do svojich rúk a ide na špicu. Ja už vidím čierno-bielo a po príchode viem, že celý ufúľaný a otrávený padám na gauč, či posteľ? Ani neviem. Do hodinky prvé vyprázdnenie prázdneho žalúdka… A tak ďalej. Kvalitné doplnenie energie. Haha.

Toto je koniec plánovanej cesty do miest Gjirokastër a Berat. Ja v hlave prepočítavam, koľko, ako a kam musíme ísť, aby sme došli včas na letisko a domov.
Kým ležím, Miška mi kúpi asi 15 nektáriniek na moju žiadosť. Ako ďalej?