Poďme sa na to pozrieť v číslach. Málaga – Marakéš je približne 760 km a okolo 5 000 výškových metrov. To sa dá považovať za pomerne rovinatý terén, ktorý, keď ho rozdelíme do štyroch dní, má ešte aj výrazne pozitívny tréningový efekt v rámci aeróbnej kapacity. 

1. deň naproti 

Odjazd z mesta Málaga bol celkom studený. Ešte bola tma, keď sme vyrazili na plne naloženom Koyuku, ktorý mal pocitovo tak 20 kg. Trasu máme naklikanú popri pobreží cez Marbellu smer Gibraltar – Tarifa. Sem-tam po diaľnici, keďže iná cesta tam nevedie. Terén je viac-menej rovina a asfalt, gravel nás čaká až v Maroku. Teraz sa potrebujeme hlavne prepraviť. Vieme, že ideme naproti totálnemu búrkovému kolapsu, ktorý na druhý deň vyplaví Málagu a postrháva niektoré cesty. V pompéznom meste Marbella si dávame rýchle quattro pio (dvakrát doppio) a po zaklapnutí sa do SPD-čiek cítime prvú kvapku. Paráda, už len 100 km a sme v prístavnom meste Tarifa. V priebehu 10 minút sa rozprší, rozleje a spustí sa súvislá vrstva vody. Jediné, čo nás drží nenasadnúť na vlak, je vietor, ktorý sa otočil do chrbta. Síce nás na pobreží sfúklo, podšmyklo a na hladkých dlaždiciach sme asi v 37 km/h ľahli ako kabela, ešte aj na stranu prehadzovačky, ešte že nový Koyuk má nový Sram Rival s odolným systémom UDH. Navyše máme paniere -tašky na zadnom nosiči. Takže sa otraseme (ako vždy 😄) a ideme ďalej. Až v meste Algeciras, na juhu Španielska, nás čaká stúpanie s priemerom 4 – 5 % a dlhé asi 6 km. Na vrchole nás víta otvorená obloha a slnko pripravené na západ. Posledný zjazd do Tarify a veci, ktoré mám na sebe, takmer preschli. Ostávame v Španielsku. Po tom, čo nájdeme ubytovanie, kde Koyuk nocuje v sprche pre ♿️, ideme sa najesť a nakúpiť na ďalší deň, kedy nás čaká trajekt do Maroka.

2. deň pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali…

Všetko ide podľa plánu až na jeden malý detail. Na marockej strane nás po kontrole batožiny zastavujú colníci a konfiškujú dron, ktorý je v celej krajine striktne zakázaný. Nemáme inú možnosť, ako ho tam nechať a vrátiť sa do troch dní (to by sme mali byť asi 700 km v pohorí Atlasu), alebo sa vrátiť do Španielska a poslať ho domov. Voľba padá na možnosť B.

3. deň chaos, ktorý je v poriadku

Nastupujeme na prvý trajekt o 7:00 smer Maroko. Na colnici odpovedáme: „No weapon, no drone.“ Bez dodatočnej kontroly pokračujeme ďalej. Trasu máme v Garmine naklikanú do Casablancy cez Kenitru a Rabat – hlavné mesto. Do nepoznanej krajiny vstupujeme ráno, práve keď začína dopravná špička. Vyzerá to ako totálny chaos, ale domáci to majú pod kontrolou: plyn – brzda – trúbenie. 😄 S Koyukom sme celkom naložení, preto do križovatiek vchádzame opatrnejšie. Vďaka prevodom 10–46 a prevodníku 42T máme slušný odpich. Iná káva sú brzdy. Sme ťažkí, ale ich účinok je neskutočný. To si obľúbime už prvý deň nášho spoločného fungovania. Asi 50 km za mestom vstupujeme do agrooblasti. Široká zvlnená poľná cesta, miestami gravel, približne 100 km. Po nedávnych dažďoch veľa mlák, výtlkov a dier. Na naše šťastie máme obuté jedny z najodolnejších plášťov, aké som kedy jazdil – WTB NANO 52 na karbónových kolesách VISION SC 48 a v každom vyše 200 ml sealantu čo v konečnom dôsledku tvorí celkom slušnú dávku odolnosti, aerodynamiky a gripu.

No aj napriek skoro dokonalým jazdným vlastnostiam naša priemerka klesá, ale nevadí. Toto nie je o číslach, ale o vnímaní okolia… a dobre teda, musíme si sledovať, kedy sa zotmie, kedže čas je v tomto prípade irelevantný. Cestou stretávame množstvo dobrosrdečných ľudí ochotných pomôcť a poradiť. Každý trúbi, máva, povzbudzuje. Každý jeden človek. Do Rabatu, prichádzame tesne po zotmení. Zastavujeme na rušnej ulici. Koyuk opieram o múr a sadám si vedľa neho. Každý okoloidúci ho obdivuje a pýta sa na cestu. Deťom ukazujeme, ako jednoducho sa dajú prehadzovať rýchlosti. Ten elektronický zvuk nás neprestáva baviť ani po rokoch. Po 10 hodinách jazdy a spálených 8 000 kalóriách sa rozhodneme prenocovať a pokračovať ďalší deň.

4. deň a začiatok našich ultraambícií

Dnes prilietajú chalani do Marakéša a my tam máme byť. Čaká nás vyše 300 km cez Casablancu, kde sa zastavujeme na obed a obdivujeme asi najväčšiu mešitu, akú sme kedy videli. Nádhera. Takmer dve hodiny stratíme riešením nepríjemnej situácie s blokovanou platobnou kartou. Je po štvrtej poobede a pred nami je ešte viac než 220 km do Marakéša. Dohadujeme sa, že ak by sa niečo stalo, prenocujeme po ceste. Zotmie sa. My sme pripravení. Nohy držia. Koyuk tiež. Všetko funguje. V meste Settat dopĺňame jedlo, vodu, zmokneme a dávame vedieť chalanom, že ideme až do Marakéša. Čaká nás ešte minimálne 120 km, asi 5 hodín v protivetre. Je tma, ale cesta nie je nebezpečná. Autá aj kamióny nás obiehajú veľkým oblúkom, vodiči nás zdravia. Po polnoci je na cestách ticho. Počuť len plášte.

A potom aj svorku túlavých psov. Našťastie sa prezradia včas. Prevod máme rýchly, adrenalín funguje a aj niečo cez 1 000 wattov nám pomôže zmiznúť. Posledných 50 – 60 km cítime únavu. Jedlo stráca chuť, voda je mdlá a tlačí nás len vidina postele, sprchy a zázemia u chalanov. Keď zbadáme Marakéš na horizonte, dávame vedieť, že do hodiny sme tam. Ubytovanie nás však už prijať nemôže. Po jednej v noci Booking nefunguje v náš prospech.

Vchádzame do mesta, 20 minút po trojprúdovej presvetlenej ceste. Zastavujeme. Scenár sa naplnil. Je niečo po druhej v noci. Stojíme uprostred Afriky. Ja a Koyuk. Po 330 kilometroch. Spálených 12000 kalórií a jedlo zjedené, voda vypitá, trochu unavení, 8 stupňov...

Čo budeme robiť? To sa dozvieš v ďalšom blogu!