Doma sme si len nahrubo pozliepali niekoľko bikepackingových trás, pripravili bicykle, tašky, krabice a vyrazili. Do Paphosu prilietame po jednej hodine v noci. Únava z meškajúceho letu rýchlo ustupuje ďalšiemu dobrodružstvu – naše bicykle totiž „zabudli“ vyložiť a čakali na nás pred letiskovou halou. Po nočnom skladaní bicyklov, fúkaní kolies a balení všetkého nášho majetku vyrážame o tretej ráno na 15 km presun na ubytovanie. Prvý šok prichádza okamžite – jazdí sa tu vľavo. Unavené hlavy si zvykajú pomaly, ale bez ujmy dorazíme do postele.

Nasledujúci deň je aklimatizačný. Krátka jazda mestom, more, ruiny, frappé, pita a horúčava, ktorá nás po slovenskom chlade okamžite preverí. Oficiálne však trip začína až ďalší deň.

Hneď od začiatku spoznávame pravú tvár Cypru – štrkové cesty, prudké nárazové stúpania a nekompromisný výpek. Naložené bicykle dávajú zabrať. Švaco niektoré stojky vyšliape, Lucia tlačí a nechápe. Ideme vnútrozemím po farmárskych cestách, občas si trháme divé hrozno a večer kotvíme v mestečku Giolou. Ubytovanie vyzerá luxusne, no najrozheganejšia posteľ na svete nás donúti presunúť matrac na zem.

Ďalšie dni nás sprevádzajú staré olivovníky, horské dedinky a borovicové lesy, ktoré poskytujú vytúžený tieň. Nad Pomosom spíme na čistinke, noc nám vypĺňa žaba a šuchot lesa. Ráno kráľovské raňajky, doplnenie vody a presun do národného parku Troodos. Tu nachádzame jedny z najkrajších gravelových úsekov celej výpravy – jemné stúpania, dlhé zjazdy a ticho hôr. Luxusné stanovanie pri vodárni zakončí deň aj improvizovanou „sprchou“.

Výstup na Olympus, najvyšší bod ostrova, si Švaco dáva sám – Lucia po niekoľkých dňoch v sedle potrebuje oddych. Cyprus prekvapí aj tu: asfalt kvalitný, výhľady na všetky strany ostrova a vedomie, že pár mesiacov v roku sa tu dokonca lyžuje. Nocujeme v Kakopetrii, horskom mestečku, ktoré ešte žije – na rozdiel od iných dedín, ktoré dnes pôsobia ako mestá duchov.

Šiesty deň schádzame do Nikózie. Je nedeľa a ostrovom sa nesú výstrely – miestna lovecká vášeň kontrastuje s tabuľami „wildlife conservation area“. Po prvýkrát sa dostávame aj k OSN nárazníkovej zóne. Nikózia je jediné rozdelené hlavné mesto Európy a prechod medzi gréckou a tureckou časťou cez ulicu Ledra je silným zážitkom. Dve noci oddychujeme, perieme, servisujeme bicykle a naberáme energiu.

Na severnej strane ostrova sa krajina aj atmosféra mení. Približujeme sa k pohoriu Kyrenia a ikonickej obrovskej tureckej vlajke na svahu. Teplo silnie, sily ubúdajú. Zastavujú nás vojaci kvôli cvičeniu, čakáme, no nečakane dostávame vodu. Malé gestá, na ktoré sa nezabúda. Večer končíme v lese obklopení odpadkami – Cyprus je krásny, ale aj bolestivo zanedbaný.

Prichádza krízový deň. Lucia je vyčerpaná, rozhodujeme sa zísť dole k moru a oddýchnuť si. Na druhý deň ide Švaco naľahko sám dať si “kolečko” po plánovanej trase. Príroda opäť mení tvár – od borovicových lesov po suchú pustatinu. Návrat však prinesie nečakaný zvrat: kŕmenie túlavých šteniat, malé uhryznutie a návšteva polikliniky. Plány sa menia, tempo sa spomaľuje.

Záver výpravy už nebol o tlačení na výkon ani o dobiehaní pôvodného plánu. Po pauze a zdravotných komplikáciách sme jednoducho zvolili ľahší variant – viac asfaltu, menej výškových metrov a kratšie presuny. Išlo nám hlavne o to, aby sme sa hýbali ďalej bez stresu a bez zbytočného trápenia. Tempo sa spomalilo, hlavy sa vyčistili a bolo jasné, že v tomto momente je to najrozumnejšie riešenie.

Cyprus nám dal presne toľko, koľko sme v daný moment dokázali zvládnuť. Nie všetko vyšlo podľa plánu, niektoré úseky sme vynechali a niektoré rozhodnutia vznikli až na mieste. Aj tak to pre nás malo zmysel – krajinu sme spoznali zblízka, prešli sme kus ostrova na naložených bicykloch a odniesli si skúsenosti, ktoré by sme doma nezískali. Cestu sme dokončili unavení, ale s pocitom, že sme urobili maximum v rámci možností, ktoré sme vtedy mali.

27.okt - 14.nov

675km

10820m